Iris (26) mala 10 rokov, keď jej diagnostikovali akútnu lymfoblastickú leukémiu. Bola v siedmej triede. Nasledovalo neisté obdobie, v ktorom sa nie vždy cítila vypočutá. Až kým sa neotvorila klinika LATER v Centre princeznej Máximy. Podelila sa o svoju osobnú skúsenosť.
"Bola som oveľa rýchlejšie unavená a tiež som chudla," hovorí Iris. "Po vyšetrení u rodinného lekára sa ukázalo, že to nie je dobré. Zistili mi akútnu lymfatickú leukémiu a prijali ma do detskej nemocnice Sophia. Nevedela som, čo presne leukémia znamená, nemala som ani poňatia. Myslela som si, že je to pfeiffer.
Nasledovalo ťažké obdobie. Najmä keď Iris "už nepatrila na detské oddelenie" a vstúpila do puberty. "Bola som vo fáze, keď som menila školu a stretávala nových kamarátov. To je dosť ťažké, keď je do toho zapojená táto diagnóza. Ale aj testy na zistenie, či ste plodná. Niečo, na čo v mladom veku nemyslíte, ale teraz je to zrazu veľmi dôležité. Všimla som si, že na všetko som musela prísť sama.
Nakoniec som vo veku približne osemnásť rokov kontaktoval doktora van Noesela sám. Napísal som mu e-mail s otázkou, kam sa mám obrátiť, aby som tieto veci zistil, a že neviem, na čom som. Zhodou okolností som tento e-mail našiel práve tento týždeň. Odpovedal, že čoskoro sa otvorí jedna centrálna klinika LATER, v Centre princeznej Máximy.
Klinika LATER v hoteli Máxima je oddelená časť, ktorá nie je súčasťou starostlivosti. Už len to je pre mňa veľmi príjemné, pretože zostáva konfrontácia s chorými deťmi. Prvýkrát som mala pocit, že nie som sama. Na jednej strane tu prispievate k vede a na druhej strane sem môžem vždy prísť, ak sa niečo deje. Na klinike LATER sa ľudia zamýšľajú nad tým, čo sa dá robiť lepšie a kam nás môžu nasmerovať. Netýka sa to len medicíny, ale napríklad aj práce a školy. Ľudia sa tu naozaj snažia investovať do nás ako do skupiny pacientov a to považujem za veľmi výnimočné.
Budúci týždeň maturujem. Študoval som medicínu, osem rokov. To, zatiaľ čo som chcela byť interiérovou dizajnérkou. Na zdravotnej škole mi vždy hovorili: "Bude z teba lekárka," ale ja som na to nechcela myslieť. Už som navštívila dosť nemocníc. Neskôr ma to začalo svrbieť. Mali pravdu? Rozhodla som sa navštíviť deň otvorených dverí a hneď som bola predaná. Aké by to bolo úžasné, keby som sa po všetkých tých chemoterapiách mohol stať lekárom a ešte aj niečo vrátiť, pomyslel som si. Podarilo sa mi to.
Po prázdninách nastúpim ako lekár na pohotovosť v nemocnici Reinier de Graaf Gasthuis v Delfte. Je to niečo, čo chcem robiť zo všetkého najviac. Aj pre mojich rodičov je to emotívny moment. Mali toľko starostlivosti a smútku, keď som bol chorý. To, že teraz vidia, ako končím štúdium ako základný lekár, im veľmi pomáha.
Raz za tri roky opäť navštívim kliniku LATER v Máxime. Vtedy mi urobia ultrazvuk srdca, odoberú krv a porozprávame sa o tom, ako sa veci majú. Veľmi pekná myšlienka.
