Sarah (10 rokov) trpí nádorom na mozgu (meduloblastóm). Kvôli svojmu zdravotnému stavu mala zníženú schopnosť navštevovať školu, preto dostala teleprezentačný systém. O teleprezenčných systémoch, ako sú roboty alebo avatarov, sa v súčasnosti diskutuje ako o sľubnom prístupe k zlepšeniu pocitu spolupatričnosti, sociálnej účasti a následne aj študijných výsledkov detí s chronickými ochoreniami. Jeden z týchto teleprezenčných systémov špeciálne navrhnutý pre chronicky choré deti sa nazýva avatar a je zobrazený na obrázku nižšie.
Avatar je pomocou aplikácie prepojený s tabletom dieťaťa a môže prenášať zvuk oboma smermi. Prenos obrazu funguje len v jednom smere, takže používateľ môže vidieť svoju triedu alebo spolužiakov, ale nie naopak. Avatar je praktický, dá sa ľahko prenášať a brať so sebou na školské výlety. Používanie a možné účinky avatara skúma Thomas Pletschko a jeho kolegovia na príklade Sarah.
Skúsenosti s avatarom
Sarah zostala neoddeliteľnou súčasťou triedy a mohla sa naďalej zúčastňovať na akademickom a spoločenskom živote. Prvé zapnutie avatara na hodine hudby fungovalo bez problémov. Ona aj jej matka boli mimoriadne nadšené tým, že avatar vysielal hlas Sarah, a nie hlas robota. Učiteľka uviedla, že zvyknutie si na avatara trvalo len krátky čas a od začiatku sa používal ľahko. Podľa všetkých účastníkov bolo prevzatie zodpovednosti za avatara spolužiakom obzvlášť dôležité, aby upozornil učiteľov na vizuálne signály a zabezpečil, aby si učiteľ všimol, že Sarah chce niečo povedať. Pokiaľ ide o sociálnu účasť, Sarah uviedla, že "tam vlastne bola rovnako ako ostatní žiaci" a "necítila sa odlišná od ostatných". Mala pocit, že "stále patrí do triedy", a uviedla, že prostredníctvom avatara jej nič nechýba a môže si dokonca šepkať alebo sa rozprávať so susedmi na sedadle bez toho, aby si to učitelia všimli. Na otázku, či je iné byť v škole s avatarom, Sarah uviedla, že "samozrejme, že je to iné", ale "je to super a som šťastná na oboch stranách", čo znamená, že je šťastná v škole s avatarom aj v reálnom živote.".
Výzvy s avatarom
Podľa učiteľky vznikla možná výzva v súvislosti s dodatočnou prípravou na vyučovanie a prispôsobením materiálu avatarovi, keďže musela zvážiť, "či je to pre Sarah uskutočniteľné". Ďalšou výzvou boli technické problémy, napríklad keď bol obraz skreslený alebo sa prerušilo spojenie.
Zhrnutie
Celkovo všetky strany (Sarah, jej matka a učiteľ) opísali prevažne pozitívne skúsenosti s avatarom. Identifikácia s avatarom bola silne prítomná a avatar sa používal najmä na udržiavanie kontaktu so spolužiakmi, na účasť na triednych aktivitách a tiež na školskom vyučovaní, čo sa v kontexte chronických ochorení stáva mimoriadnym zážitkom. Sarahine skúsenosti s avatarom ukazujú, že mohla zostať v kontakte so spolužiakmi a udržiavať si pocit spolupatričnosti so školou napriek tomu, že sa nemohla fyzicky zúčastňovať na vyučovaní. Odporúčané požiadavky na implementáciu
- Na zachovanie sociálnej participácie je potrebné, aby sa používatelia pred používaním avatara už zoznámili so svojimi spolužiakmi a učiteľmi a získali prehľad o každodennom živote školy.
- Určite osoby, ktoré majú avatara na starosti (napr. spolužiaci) a ktorých úlohou je dobíjať ho a prenášať do rôznych tried.
- Okrem ochoty implementovať avatara do každodennej rutiny môže byť potrebný ďalší čas na prípravu učiteľov.
